Rozhovor pre Spektrum

(časopis rímskokatolíckej farnosti Víťaz)

MUDr. Milan Benko

majiteľ a sprievodca cestovnej kancelárie BCA

Cestujeme domov z púte do Ríma. Sedím v autobuse vedľa pána doktora Benka, ktorý je majiteľom cestovnej kancelárie BCA, s ktorou sme už boli na jednej púti v Lurdoch. Tentokrát sme navštívili Assisi, Rím, San Giovanni Rotondo a Lanciano. Keďže ako cestovná kancelária ste našej farnosti dosť blízka, poprosil by som Vás, aby ste sa nám predstavili.

V prvom rade by som chcel pozdraviť všetkých čitateľov Vášho časopisu. Som veľmi rád, že som dostal takúto ponuku od duchovných otcov Petra a Olivera, že môžeme začať cestovať. Tak ako ste spomínali, najprv to boli Lurdy – Fatima v milostivom roku. Keďže naša spolupráca bola prínosom pre pútnikov, rozhodli sme sa, že zorganizujeme v jubilejnom roku sv. Pavla ďalšiu púť do Ríma. Som teda Milan Benko. Mám cestovnú kanceláriu BCA. Skratka BCA znamená Benko cestovná zo začiatku síce agentúra, neskôr kancelária, keďže naše produkty sú vlastné, tak preto podľa zákona nesmela byť agentúra, ale kancelária. Sme na trhu 12 rokov. Začali sme sa zameriavať hlavne na pútnické miesta, keďže sme zistili, že v tom čase bolo v našej republike málo takýchto ponúk a odvtedy sme začali pracovať vyslovene len na pútnických zájazdoch. Kancelária má sídlo v Košiciach. Ja som rodák z Turzovky, tam som sa narodil. Na Kysuciach som žil asi dva roky. Potom sa rodičia presťahovali do Košíc, pretože obidvaja študovali a boli pripravovaní pre U. S. Steel v Ostrave, kde sa aj spoznali. V Košiciach žijem dodnes. Vyštudoval som medicínu, konkrétne všeobecné lekárstvo, lebo u nás sa študujú len dva odbory – všeobecné lekárstvo a stomatológia, následne si môžete robiť atestácie. Prvú atestáciu mám z chirurgie, takže som chirurg. Druhú atestáciu som si urobil z urgentnej medicíny. Je to najnovšia atestácia, ktorá má za cieľ pripravovať lekárov v mobilných intenzívnych jednotkách pre najrýchlejšiu pomoc pre človeka. 

Medicína a vlastne celé lekárstvo je orientované na pomoc ľuďom. Aj zrod myšlienky mať cestovnú kanceláriu bola pomáhať ľuďom?
Určite. Bolo to prepojenie, pretože častokrát vidím v mojej práci, že veľa ľudí potrebuje pomoc Boha jednak pri liečení a jednak, keďže som spomínal, že som aj pri urgentných stavoch, častokrát bezprostredne pred úmrtím človeka, odchodom z tejto zeme. Povedal som si, že je určite potrebné hovoriť o Bohu viac. Tak sme zvolili túto formu - poskytnúť účasť na týchto veľkých miestach, aby veriaci získali potrebné milosti, prípadne aby sa viacerým ľuďom otvorili oči a prehĺbili sa vo viere.

Spomínate si konkrétne, kedy sa zrodila myšlienka cestovania?
Začal som cestovať už počas štúdia na vysokej škole. Najprv by som upresnil to, že pred medicínou som ukončil elektrotechnickú fakultu. To znamená, že mám skončenú Technickú univerzitu v Košiciach, odbor elektrotechnická fakulta so zameraním na silnoprúd. Študoval som na tejto škole, pretože počas minulého režimu bolo ťažké dostať sa na medicínu. Túžba stať sa lekárom však vo mne stále pretrvávala a tak som sa rozhodol po absolvovaní tejto univerzity ísť na medicínu. Keďže boli potrebné peniaze a tiež odbremeniť rodičov od povinnej školskej dochádzky, musel som si hľadať viac-menej prácu alebo samofinancovanie. Chcel som využiť prázdniny a tiež som chcel vycestovať vonku, aby som si na toto náročné štúdium zarobil, tak som začal robiť sprievodcu. Zo začiatku to boli fakultatívne výlety k moru a neskôr sa pridávali rôzne mestá pre iné cestovné kancelárie, až som zistil, že najlepšie bude, ak budem môcť ponúknuť svoj program a svoje služby. To bol asi taký zrod a vývoj pred založením cestovnej kancelárie.

Koľko miest a koľko kontinentov ste už prešli?
Najďalej som bol na Sibíri, kde sa z Moskvy letelo ešte dvanásť hodín úplne na východ bývalého Sovietskeho zväzu. Opačným, západným smerom mám prejdené Spojené štáty, Mexiko. Nebol som v Južnej Amerike, v Afrike a v Japonsku. Myslím, že ostatné mám schodené a viem sa aj zaradiť, keď ide nejaká reportáž alebo nejaká informácia z iných miest, tak mi to veľa hovorí, pretože som tieto miesta prešiel. V oveľa veľkom počte som zabsolvoval pútnické miesta, tie najväčšie, ktoré možno aj mnohí čitatelia navštívili. 

Ako sa vyberá trasa? Je pred každou púťou nejaký duchovný zámer?
Určite. Dávam pozor na to, aby každá púť mala myšlienku. Takto aj vyberám jednotlivé destinácie. Keďže je Rok sv. Pavla a sme v Ríme, snažím sa do programu dať všetky pamiatky, ktorých sa dotkol alebo sa dotkla stopa sv. Pavla. K tomuto miestu sa potom pridelia aj mestá, ktoré dýchajú tým Božím životom. Preto sme k tejto púti pridali Assisi, pretože sme chceli ukázať život množstva svätých, keďže aj sv. Pavol bol svätý a chceli sme to ukončiť tým najdôležitejším, kvôli čomu sme tu a to je vlastne eucharistický Ježiš a život pre tohto Ježiša. Aby skutočne tento celok bol jednoliaty a človek, ktorý to absolvuje, pochopil, že všetko je pre Boha a dať Bohu vďaku za všetko. 

Keď vidíte to duchovné prežívanie jednotlivých pútnikov... Obohacuje to duchovne aj Vás?
Veľmi ma teší, keď ľudia sa vracajú na tieto pútnické miesta. Mám veľkú radosť z toho, keď počujem, že niekto ide napr. do Ríma alebo do Lúrd prvýkrát. Na týchto ľuďoch vidno, že ten prvý kontakt s týmto svätým miestom je najväčší. Aj tí, ktorí sa vracajú, nájdu si to svoje, prečo prišli, odpadne u nich už akýsi strach z nového miesta. Radi sa vracajú a, samozrejme, núti ma, aby som sa snažil výkladom ukázať a povedať čo najviac, ukázať im nové miesta. Tým, že chodíte často na tieto miesta, vidíte obrovské množstvo osudov, obrovské množstvo ľudí, ktorí vám povedia svoje kríže a vlastne, ako to povedal aj Ján Pavol II., aj ja by som mohol povedať: „Bože, toľko miest si mi dal ukázať, toľko miest som mohol vidieť a s toľkými ľuďmi som sa mohol stretnúť, za to Ti patrí veľká vďaka“. 

Je úžasné, ako spájate svoju odbornosť aj s tým duchovným. Veľmi ma zaujal Váš popis umučenia Ježiša Krista, keď sme boli na púti v Lurdoch. Pri vstupe do areálu je kríž a mňa veľmi oslovil Váš lekársky pohľad na umučenie. 
Je to veľká myšlienka, keď vstupujeme do areálu Lúrd. Keďže prechádzame archanjelskou bránou, kde sa už začína ten svätý pokoj, narazíme v Lurdoch na kríž. Symbol je v tom, že všetko, čo tu je, je pre Boha a mňa veľmi teší, že môžem tieto najnovšie poznatky, ktoré sa získali z výskumu turínskeho plátna, trvajúce desať rokov, aplikovať na umučenie nášho Pána. 

Na záver našej púte by som chcel poďakovať všetkým, ktorí boli so mnou, s ktorými som mohol stráviť týchto sedem spoločných dní. Som veľmi rád, že sme sa opakovane mohli stretnúť, pretože môžem skutočne odborne povedať, keďže sa stretávam s rôznymi farnosťami a s rôznymi pútnikmi, tak ako som si všimol prvýkrát, keď som prišiel na prvé stretnutie, ktoré začalo sv. omšou vo vašom kostole, že jednak kostol bol plný a tie spevy boli veľmi silné. Veľmi na mňa zapôsobili v dobrom a hneď som zistil, že sa jedná o silnú farnosť, o silnú rodinu, s ktorou bude určite dobre. Srdcia týchto ľudí, ako som si mohol všimnúť aj v Lurdoch, vo Fatime, či tuto v Ríme sú ozaj veľké. V týchto zájazdoch som nezistil veľký problém či už medzi sebou v rodinách alebo medzi pútnikmi navzájom, čo svedčí o určitom duchovnom charaktere a určitej duchovnej výške. Verím, že s duchovným otcom aj s pútnikmi sa ešte stretneme na ďalších pútiach.
Všetkým by som chcel zaželať: pracujúcim úspechy v práci, veľa síl, zdravia v osobnom živote, študentom šťastnú ruku pri skúškach, tým skôr narodeným peknú jeseň života. Všetkým pútnikom zo srdca želám veľa zdravia, aby svoj život prežili tak, že keď sa raz stretnú tvárou v tvár s Pánom života a smrti, mohli by povedať to, čo povedal sv. apoštol Ján, miláčik Pána: „Pane, v živote som nemal veľa, ale ľúbil som.“

Chcel by som sa ešte podeliť s čitateľmi o príjemnú príhodu, ktorá sa týkala aj mojej praxe. Mal som jednu rodinu, ktorá bola na tom finančne veľmi dobre. Keďže sme išli na púť, cestovali sme autobusom a stále, keď som sa otočil dozadu, vytŕčali do uličky nohy, vraj, aké ich majú opuchnuté. No a keďže už to vraveli častejšie, tak som si ho raz zavolal a hovorím mu: „Keď ukazuješ nohy, že ti puchnú, tak nabudúce si budeš musieť zaplatiť lietadlo, keďže máš na to. Si za dve hodiny v Ríme a môžeš navštevovať pamiatky.“ A on mi na to povedal: „Prídem do Ríma, vystúpim na letisku, prídem ku koloseu a čo? Nebudem vedieť, či doľava, či doprava. Kým prečítam pred koloseom o koloseu,  bude večer a nezistím nič.“ Potom som si skutočne uvedomil, že sprievodca by mal byť taký, aby „vytiahol“ to najdôležitejšie a ušetril váš čas. To znamená, že nebudeme pri koloseu celý deň, aj keby sme mohli; to by sme museli byť v Ríme mesiac. Ale keď sme tam len tri dni, tak je potrebné, aby sme videli aj baziliky, aj fontány, aj námestia, videli, ako Rimania stolujú a ochutnali aj ich kávu. To všetko patrí k tomu, aby sme čo najviac a najrýchlejšie i hlbšie pochopili charakter krajiny.

Máte aj nejaký duchovný zážitok?

Určite. Chcel by som sa s vami podeliť o jeden úžasný zážitok, ktorý som zažil v Lurdoch. Bol s nami jeden pán, ktorý prišiel za mnou do ambulancie, keďže to bol môj známy. Vznikla mu nejaká neznáma vyrážka na ramene. Pri prehliadke som zistil, že je to, žiaľ, melanóm, teda rakovina kože v dosť  vysokom štádiu. Musel som mu povedať túto nešťastnú diagnózu. To. Čo sa stalo potom, bol skutočne veľký kríž. Na toto ochorenie sa často umiera. Okrem toho bol potrebný chirurgický výkon a bolo potrebné urobiť aj následnú chemoterapiu, resp. rádioterapiu. Toto všetko tento pán zabsolvoval a povedal, že ide do Lúrd poďakovať za celý svoj život. Pamätám si, že sme všetci stáli v kaplnke, lebo sme mali vybavenú sv. omšu. Tento pán už nemal ani vlasy, bol schudnutý. Každý, kto naňho pozrel, videl, že to nie je dobré. Kňaz roztiahol počas prosieb svoje ruky k Nebeskému Otcovi a povedal, aby každý povedal za seba prosbu, ktorú chce či už pred nohy Matky Božej alebo do rúk Pána Ježiša odovzdať. Pamätám sa, že to bol taký silný moment, lebo nikto sa nebál odkryť čosi zo svojho vnútra, zo svojho súkromia a povedať veľmi silné prosby. Prišiel rad naňho. Bol tam s  manželkou a povedal túto vetu: „Bože, dopraj zdravie mojej manželke.“ A skončil. Všetci sme dostali jednu veľkú facku, pretože sme čakali, že bude prosiť za seba, za svoje uzdravenie. Je pravda, že manželka sa nezmohla na slovo a mal som pocit, že z toho skolabuje. Na to začali všetci plakať a tým to skončilo. Vtedy som cítil, že v tej miestnosti sa niečo udialo. Do dnešného dňa nosím tento pocit stále so sebou, stále ho cítim. Už sa nikdy nezopakoval. Vrátili sme sa domov. Bol som v práci asi tri týždne. Prišla za mnou kolegyňa, ktorá vykonáva ultrazvukové kontroly, je rádiologičkou. Je to žena, ktorá hľadá, ktorá ešte nemá v duchovných veciach jasno. Otvorila dvere a povedala mi: „Neviem, kde bol spomínaný pán, ale ja som vydedukovala, že bol s tebou, pretože mi povedal, že bol v zahraničí. Prišla som sa ťa spýtať, aby si mi povedal, kde ste boli, pretože je čistý. Ja v jeho tele nenachádzam žiadne stopy metastáz, ktoré boli v pečeni. Keďže moja teta trpí touto chorobou, musím vedieť, kde ste spolu boli.“ Uznáte, že po takejto príhode som otvoril ústa a mal som strašnú chuť Bohu ďakovať, pretože dedo do dnešného dňa ťažkým kladivom opravuje karosérie autobusov a čakáme, až uplynie desať rokov, aby som mohol dať podnet na preskúmanie. Musíme mať materiály pred vyšetrením, keď sa objavila spomínaná rakovina sa aspoň desať rokov, ktoré sú po tomto  zázraku. Stále, keď som v tejto kaplnke, vidím týchto dvoch, a hlavne jeho, ako neprosil za seba, ale prosil za svoju manželku. Myslím si, že Boh tam bol a vypočul práve jeho.

Chcem sa podeliť ešte s jednou úžasnou skúsenosťou, ktorú som zažil s vašou farnosťou a opakovane na ňu myslím hlavne vtedy, keď prichádzam do Lúrd a Fatimy. Prechádzali sme cez všetky predpísané pamiatky, ktoré je potrebné, aby človek navštívil, to znamená boli sme si pozrieť Bernadetin dom, kde prijala prvé sv. prijímanie, mali sme prejsť jaskyňou, väzením, kde bývala Bernadeta a jej rodina. Pamätám si, ako jedna krásna mladá žena všade, kde sme čakali na prijatie do týchto múzeí, kľakla na zem a modlila sa. Vtedy som pochopil, keďže to boli mladí manželia, mladí zdraví ľudia, že prosia o bábätko. Nikto, ani ja, ani ona nevyslovila nejaké postrehy z tejto púte, obaja sme vedeli, že je to prosba o túto milosť, o tento dar. Koľkokrát som prišiel do Lúrd alebo do Fatimy, stále som ju videl, ako kľačí na tých miestach. Skutočne sú pútnici, ktorí sa vám vryjú do pamäti a už ich nikdy z nej nevymažete. Ona bola presne tou, ktorá možno jediná z celej skupiny na studenom znečistenom betóne kľačala a prosila Matku Božiu o pomoc. Keď sme odchádzali na túto púť do Ríma a videl som ju, vynoril sa mi obraz, ako ju stále vidím v tých Lurdoch. A môžem vám zodpovedne povedať, že keď sa pootočila a ja som zistil, že je v požehnanom stave, skoro som od údivu a z toho zázraku, ktorý si vymodlila v Lurdoch, spadol zo sedadla. Hovorím to úprimne vážne.

A čo nejaká úsmevná príhoda?

Pamätám si, keď sme začali chodiť, na jednu tetu. Volám ju teta Mariša. Zlatá žena s veľkým srdcom, vychovala veľa detí. Samozrejme, nikde nebola. Teta Mariša sa rozhodla, že sa ide umývať. Prišli sme na prvé toalety, namočila si ruky a zistila, že voda nejde. Vysvetlili jej, že tento vodovod má fotobunku: „Skúste priložiť ruky k obkladačke, aby ste spustili systém.“ Teta ako pozerá, tak pozerá, naučila sa spúšťať vodu. Prišla na ďalšiu pumpu. Hľadala fotobunku, tak začala pred tými bunkami tancovať, nevedela, kde je fotobunka uložená. Pozerám na ňu. Teta sa tam krúti doľava, doprava, ruky vystiera. Prišiel som za ňou s otázkou, ako jej môžem pomôcť. „Pán doktor, šak ja vlasy namočené, šampón na hlave a nemôžem spustiť vodu.“ A ja jej hovorím: „Teta, šak vodovod môže mať aj pedál.“ Potom sme sa rozlúčili s úsmevným príbehom, že teta, keby skutočne nemala prvú pomoc, tak príde do autobusu snáď so šampónom na hlave.

Ďakujeme za rozhovor.

Pre časopis Spektrum pripravili: M. Magda a G. Magdová

Foto: M. Magda st.

Zdroj: